Verš na zapamätanie: „Ale dáva väčšiu milosť. Preto hovorí: Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ (Jakub 4:6)
Čítanie z Písma: Jakub 4:1-8
Úvod: Keď Adam a Eva zhrešili a dokorán otvorili veko Pandorinej skrinky, dve zlá, ktoré sa vyvalili na povrch, boli svár a závisť. Keď sa otvorila stavidlo zla, začalo sa niečo, čo sa nikdy nezastavilo. Keď sa pozrieme na stránky času, vidíme zvláštny jav – ľudstvo akoby bojovalo na smrť samo so sebou. Milióny a milióny boli zabité, keď národy bojovali medzi sebou. Zdá sa, že človek sa snažil vyhladiť svoj vlastný druh.
Aký je základ pre svár? Prečo Hitlerovi, Napoleonovci atď.? Pri bližšom pohľade vidíme, že je to staré „ja“, ktoré sa chce presadiť, či už dobývaním légií alebo vraždou v bare. Všimneme si dve malé deti, ako sa hrajú, staršie vytrhne mladšiemu všetky hračky a nazveme ho sebeckým. Rozoberme si slovo sebecký. Teraz, keď sme ho rozobrali, musí stáť samostatne, nahé. Teraz ho jasne vidíme také, aké je – len staré ja, nič viac.
Všade, kde sa nachádza Boží ľud, treba venovať zvláštnu pozornosť odvracaniu od závisti a sporov. Dôvod je dosť jasný, ide o večné problémy. V stávke sú tie najvyššie predstaviteľné veci, život a smrť. Práve v týchto bodoch, v kresťanskom domove, cirkvi atď., má Satan najväčší vplyv. Lóže a iné nekresťanské skupiny nie sú vystavené rovnakému druhu tlaku. V prvom rade väčšina vecí „nezáleží“, tie najmenšie incidenty sa neúmerne zväčšujú. Čo ak sa zdá, že si ten a ten berie slávu, ktorá nám zdanlivo patrí, telesná sláva aj tak nie je pre nás; tak to odložme bokom, zavrhnime to, v skutočnosti na tom nezáleží – nie večné. Okrem toho všetkého, ak by sme sa snažili získať späť svoju slávu, výsledkom by bol spor; a keďže Písmo nás nabáda, aby sme nič nerobili prostredníctvom sporu alebo márnej slávy, táto cesta je uzavretá. Nič alebo nič sa nezdá byť také všeobjímajúce. Keďže všetky cesty k „znovuzískaniu našej slávy“ sú uzavreté, uchyľujeme sa v tejto veci k modlitbe. Vidíme to teraz ako cez nesprávny koniec ďalekohľadu, kilometre vzdialené a veľmi malé. Rana sa zahojí, kým je čerstvá, keď sa podriadime Božej dobrej vôli pre naše životy.
Rozdiel medzi svetom a Bohom je v tom, že vo svete sa hriech považuje za prijateľný a príjemný, pretože stratil vedomie o hriechu – hriech sa preto stal zvykom. Tí, ktorí sa podriadia Božej božskej múdrosti, dostanú od Boha potrebnú milosť, aby mohli uviesť do praxe taký život, aký Jakub opisuje v liste Jakubovi 3:13-18.
Otázky na lekciu:
- Nachádzajú sa vojny a boje v cirkvi alebo iba vo svete? Čo ich spôsobuje? Jakub 4:1; Jakub 2:6; Jakub 5:5-6; 1. Petrov 2:11; Lukáš 8:14; Efezanom 6:11-13. Poznámka: Starosti, bohatstvo a radosti života môžu potlačiť duchovný rast a potom sme žalostne neúspešní.
- Aké obvinenia vznáša Jakub v Jakubovi 4:2?
- Aký je dôvod, že niektorí prosia a nedostávajú? Jakub 4:3; 1. Jánov 5:14-15.
- Ako by sme sa mali pýtať? Rimanom 8:14; Marek 11:22-26; Matúš 7:7-8.
- Nie je zrejmé, že Jakub považoval spojenectvo alebo priateľstvo so svetom za porušenie siedmeho prikázania? Jakub 4:4.
- Keďže Biblia učí, že Cirkev je Kristovou nevestou, komu by mala prejaviť svoju oddanosť a vernosť? Zjavenie 14:1-5.
- Čo hovorí Písmo o prirodzenom duchu človeka? Jakub 4:5.
- Aký je liek na tieto stavy a aký je Boží postoj k pyšným, komu dáva milosť? Jakub 4:6; Príslovia 3:33-35.
- Je pre nás vždy ľahké podriadiť sa Bohu? Jakub 4:7; Hebrejom 12:3-11. Ako sa máme správať k diablovi? Efezanom 4:27. Ako Ježiš čelil pokušeniu? Matúš 4:1-10.
- Ak túžime poznať Boha, čo by sme mali robiť a čo On urobí? Jakub 4:8-10; 2. Petra 2:9; 1. Korinťanom 10:13; Matúš 11:28-30; 1. Jána 1:3-10; Žalm 32:5; 2. Korinťanom 7:1; 1. Jána 3:3 a Izaiáš 1:16-20.