Už mnohokrát predtým boli na vrchu z toho či onoho dôvodu. Tentoraz to však bolo iné. Ješua z Nazareta ich zvolal – mal učiť. Učeníci ho poznali a videli záblesky jeho služby, ale vo vzduchu viselo určité očakávanie, niečo nad rámec toho, čo predtým počuli. A počuli veľa učenia.
Farizeji, zákonníci a saduceji hovorili s veľkou horlivosťou, veľkým presvedčením a veľkou zložitosťou. Z ich úst údajne vychádzali hlboké pravdy, ale to, čo ľuďom hovorili, aby urobili, nedokázali ani len urobiť. Každý, kto počúval, vedel, že niečo chýba, niečo, čo presahovalo ich ľudskosť a schopnosti. Bola to autorita.
Učeníci si našli miesto medzi skalami, kríkmi a trávou. Stredozemné slnko nad hlavou vrhalo tiene na zem všade naokolo. Tí šťastnejší našli ochranu pred slnkom v riedkom tieni. Niekoľko z nich si prinieslo mechy plné vody, aby bojovali proti letnému suchu.
Postavil sa na skalu a Jeho hlas dosiahol hĺbku ich sŕdc. „Blahoslavení chudobní duchom…“ začal (Matúš 5:3). Neprestal hovoriť ani na pár sekúnd, ale zároveň sa zdalo, že to bola večnosť.
V čase, keď vyslovil posledné slová, sa učeníci navždy zmenili. Ježiš Mesiáš dal život ako žiadne učenie, aké predtým nepočuli. Zmenil spôsob života. A hovoril s autoritou, ako ho nikto z nich nikdy nepočul.