Čítanie z Písma: Efezanom 2:1-7.
Verš na zapamätanie: „Ako by sme unikli, keby sme zanedbávali také veľké spasenie, ktoré Pán začal hlásať a potvrdili nám ho tí, čo ho počuli?“ — Židom 2:3
Úvod:
Clarence Hall, korešpondent z druhej svetovej vojny, podal toto pozoruhodné svedectvo:
Nikdy si neviem predstaviť požehnania a výhody, ktoré Biblia vždy prináša, bez toho, aby som nespomenul na Šimabuku, malú dedinku, na ktorú som narazil, keď som ako vojnový korešpondent sledoval naše jednotky v pätách ich ťažkého a krvavého víťazstva na Okinawe.
Bola to malá, nenápadná komunita len niekoľkých stoviek pôvodných obyvateľov Okinawy. Tridsať rokov predtým sa tu zastavil americký misionár na ceste do Japonska. Nezostal dlho – len tak dlho, aby obrátil niekoľkých ľudí na vieru, nechal im Bibliu a potom odišiel.
Jedným z konvertitov bol Šosei Kina, druhým jeho brat Mojon. Od misionárskej návštevy, samozrejme, nevideli žiadneho iného misionára, nemali žiadny kontakt so žiadnou inou kresťanskou osobou alebo skupinou. Ale za tých tridsať rokov Šosei Kina a jeho brat Mojon vdýchli život Biblii. Čítajúc jej stránky, našli nielen inšpiratívnu Osobu, na ktorej mohli tvoriť život, ale aj zdravé zásady, na ktorých mohli založiť spoločnosť.
Rozpálení svojím objavom učili ostatných dedinčanov, až kým sa každý muž, žena a dieťa v Šimabuku nestali kresťanmi. Šosei Kina sa stal hlavou dediny a jeho brat Mojon hlavným učiteľom. V Mojonovej škole sa denne čítala Biblia. Pre dedinskú samosprávu Šosei Kinu boli jej predpisy zákonom. Pod vplyvom tejto knihy pohanské veci zanikli. Namiesto nich sa počas týchto tridsiatich rokov rozvinula kresťanská demokracia v najčistejšej podobe.
Potom, po tridsiatich rokoch, prišli k American Arms a prepadli sa cez ostrov. Malá Shimabuku bola priamo v ich ceste a utrpela silné ostreľovanie. Keď naše predsunuté hliadky dorazili k dedinskému areálu, vojaci s namierenými zbraňami sa zastavili v ústraní, keď vystúpili dvaja malí starci, hlboko sa uklonili a začali hovoriť.
Tlmočník vysvetlil, že starí muži ich vítajú ako spolukresťanov. Pamätali si, že ich misionár prišiel z Ameriky. Hoci sa zdalo, že títo Američania k veciam pristupujú trochu inak ako misionár, obaja starí muži sa z ich stretnutia nesmierne tešili.
Reakcia vojaka bola typická. Ohromení poslali po kaplána.
Prišiel kaplán a s ním dôstojníci spravodajskej služby. Prešli si dedinu a boli ohromení tým, čo videli – bezchybne čisté domy a ulice, vyrovnanosť a noblesa dedinčanov, vysoká úroveň zdravia a šťastia, inteligencia a prosperita Šimabuku. Videli mnoho iných dedín na Okinawe – dediny neuveriteľnej chudoby, nevedomosti a špiny. V porovnaní s nimi Šimabuku žiarila ako diamant v kope hnoja.
Šosei Kina a jeho brat Mojon sledovali úžas Američanov a považovali ho za sklamanie. Pokorne sa uklonili a povedali: „Je nám ľúto, ak sa zdáme byť zaostalým národom. Vážení páni, snažili sme sa zo všetkých síl riadiť Bibliou a žiť ako Ježiš. Možno by ste nám mohli ukázať, ako...“ Ukázať im?
Raz som sa prechádzal po Šimabuku s drsným starým armádnym seržantom. Ako sme kráčali, otočil sa ku mne a chrapľavo zašepkal: „Neviem si to predstaviť, kámo – takíto ľudia pochádzajú len z Biblie a zopár starých chlapov, ktorí chceli žiť ako Ježiš!“ Potom dodal niečo, čo bolo pre mňa nekonečne prenikavým postrehom: „Možno sme na premenu sveta používali nesprávne zbrane!“
ORIGINÁL
Clarence Hall, korešpondent z druhej svetovej vojny, podal toto pozoruhodné svedectvo:
„Nikdy si neviem predstaviť výhody a úžitky, ktoré spása vždy prináša, bez toho, aby som nepomyslel na Šimmabuke, malú dedinku, na ktorú som narazil ako vojnový korešpondent na Okinawe.“.
„Tridsať rokov predtým sa tam americký misionár na ceste do Japonska zastavil práve na tak dlho, aby obrátil dvoch ľudí na vieru – Šosei Kinu a jeho brata Mojkona. Nechal im Bibliu a odišiel. Tridsať rokov nemali žiadny kontakt so žiadnymi inými kresťanskými misionármi, ale vďaka nim Biblia ožila! Učili ostatných dedinčanov, až kým sa každý muž, žena a dieťa v Šimmabuke nestali kresťanmi. Šosei Kina sa stal starostom dediny a Mojon hlavným učiteľom. V škole sa Biblia čítala denne. Biblické prikázania boli zákonom.“.
„Keď americká armáda prešla cez ostrov, predsunutá hliadka sa prehnala k dedinskému areálu s namierenými zbraňami. Dvaja starí muži vystúpili, hlboko sa uklonili a začali hovoriť. Tlmočník vysvetlil, že starí muži vítajú Američanov ako spolukresťanov!“
Ohromení vojaci poslali po svojho kaplána. Prišiel s dôstojníkmi spravodajskej služby. Prezreli si dedinu. Boli ohromení bezchybne čistými domami a ulicami a zdvorilosťou obyvateľov. Ostatné okinawské dediny, ktoré videli, boli špinavé a ľudia boli nevzdelaní a postihnutí chudobou.
„Neskôr som sa prechádzal cez Šimmabuke s drsným armádnym seržantom. Povedal: ‚Neviem to pochopiť – takíto ľudia pochádzajú z Biblie a pár starých chlapov, ktorí chceli byť ako Ježiš Kristus. Možno sme na zmenu sveta používali nesprávne zbrane.‘“
Otázky na lekciu:
- Ako odpovedal Pavol, keď sa ho väzenský dozorca opýtal: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Skutky 16:30-31.
- Čo urobil väzenský dozorca potom? Skutky 16:32–34; Príslovia 28:13.
- Čo sa stane, ak vyznáme svoje hriechy Bohu? 1. Ján 1:9.
- Aká je skutočná situácia, ak nám naše myšlienky hovoria, že nemôžeme byť spasení? 1. Jána 3:20.
- Čo ešte zahŕňa naša spása? Skutky 2:37-38.
- Zachraňujú nás naše dobré skutky? Rimanom 3:28.
- Aká je viera, ak nemáme dobré skutky? Jakub 2:17; Efezanom 2:10.
- Môžeš mať vieru bez skutkov? Jakub 2:22-24.
- Ak porušíme čo i len jedno prikázanie, čím sa previníme? Jakub 2:10-12.
- Čo by podľa Ježiša mali robiť tí z nás, ktorí ho milujú? Ján 14:15.
- Prečo prišiel Ježiš na svet a zomrel? 1. Timotejovi 1:15.
- Máš v srdci Boží dokonalý pokoj, že si spasený skrze Krista? Efezanom 2:13-22.
Hall, Clarence W. „Dedina, ktorá žila podľa Biblie“, The Word and Work, roč. 93, č. 5, máj 1999, s. 131 – 132.